piatok, 21. augusta 2015

Už aj ja som videla Papierové mestá

Pred pár dňami som s priateľom bola na filme Papierové mestá. Síce som dostala vstupenky už na premiéru, no z rodinných dôvodov som sa nemohla zúčastniť a tak som musela dobehnúť zameškané. Na premiéru za mňa išla kamarátka, ktorej sa film veľmi páčil. Ja som sa naň tešila z dvoch dôvodov.

Po prvé: hrá tam Cara. Nie som fanúšik modelingu a ani jej konkrétne, no chcela som vidieť ako to bude vyzerať ked vo filme pre teenegerov hrá hlavnú rolu supermodelka.
Po druhé: môj priateľ bol ochotný ísť so mnou do kina. Bol dokonca ochotný ísť na tento film.


Bol to môj druhý film podľa predlohy od Johna Greena. Stále som nečítala ani jednu jeho knihu, no práve naprávam moju krivdu. Na stole ma čaká rozčítaná rovnomenná kniha. Vôbec nie som fanúšik literatúry, ktorá oslovuje masy vo veku od 10 do 15 rokov. Ak totiž vidím v meste mladé dievča s knihou v kabelke alebo ruke, je to práve kniha od Greena. No dobre, odhodím všetky moje predsudky a idem na to.

To že som išla na tento film bolo prekvapenie. Po tom ako som kamarátke dala lístky na premiéru som myslela, že sa na Caru na veľkom plátne ani nepozriem. V duchu som sa zmierila s tým, že si film pozriem doma, keď víde na dvd a myšlienku návštevy kina som zahnala do kúta. V práci som mala týždeň dovolenku a tak som sa celé dni len tak poflakovala. Čakala som na priateľa, kým skončí v robote a čítala som knihu Ranč na Červenom vrchu, aby som ju mohla zaniesť do knižnice. Vo štvrtok mi však prišla milá sms. "Ahoj zlato, dnes končím o pol 4. Dáme kino?"

Po práci prišiel priateľ pre mňa, išli sme sa najesť a vyrazili sme do kina. Z Tesca sme si do sály prepašovali čipsy a pohoda sa mohla začať. V sále nás nebolo veľa. Po príchode sme tam boli my dvaja a nejaké rozjarené pubertiačky. Sála síce bola poloprázdna, no podľa lístkov sme dostali miesto práve pred týmito babami. Ich sklamanie dávali jasne najavo kopancami do sedadla a hlasným vzdychaním. Prekusla som to a pokojne som sedela do začiatku filmu. Ak by sa neupokojili, bola som ochotná zasiahnuť, no nechcela som si kaziť filmový zážitok hneď na začiatku a zbytočne. Našťastie sa upokojili a celý film poslušne sedeli.

štvrtok, 13. augusta 2015

Rozhovor na tému: Ako si nájsť čitateľov (odpovedá Aďulik Sun)

Prinášam vám ďalší rozhovor s blogerkou. Tentoraz je to 19 ročná blogerka Aďulik Sun, ktorá vedie rovnomenný blog na doméne blogspot.sk. V rozhovore sa dozviete niečo o ťažkých začiatkoch a o tom, ako si nájsť svoju komunitu čitateľov. Prajem vám príjemné čítanie a nevzdávajte sa. Podľa Aďky si každý blog časom nájde svojich priaznivcov!  

Volám sa Adriána, no na internete vystupujem pod menom Aďulik Sun. Mám 19 rokov a práve som zmaturovala. Som optimista a človek, ktorý vie čo chce. Som dievča, ktorý si ide za svojim snom. 


1. ako si sa dostala k blogovaniu?
K blogu som sa dostala cez moju kamarátku. Na hodine informatiky sme si mali urobiť stránku a ona mala blog, tak som si ho založila aj ja. Bola to domáca úloha. Neskôr som zistila, že ma to naozaj baví a chcem v tom pokračovať

2. ako dlho teda aktívne bloguješ?
Aktívne blogujem už rok. Nedávno môj blog oslávil svoje prvé narodeniny

3. boli pre teba začiatky ťažké?
Začiatky boli naozaj ťažké. Písala som každý deň, no nikto môj blog nečítal. Nevedela som, čo mám robiť a párkrát som to chcela aj zabaliť. Neverila som, že raz sa mi splní sen a budem mať blog, ktorý niekto číta. Boli to hrozné muky, kedy som nevedela čo mám robiť. Chcela som písať o veciach, ktoré som zažila. Nechcela som mať hejty a to bola najväčšia chyba. Názory tu budú a či sú zlé, či nie – je to úplne jedno. Všetky nás niekam posúvajú


4. v akom momente si pocítila najväčší príliv čitateľov? 
Moji čitatelia prišli veľmi postupne. Najviac asi pri súťažiach. No zostali a to o niečom svedčí. Tiež ľudí zaujímajú kozmetické články, ktoré sú rozpísané. Takže nepíšte krátke články! 

5. koľko ľudí si každý deň klikne na tvoj blog?
To záleží od článku. Pohybuje sa to od 122 do 300 kliknutí denne

6. ako propaguješ svoj blog?
Na  FB mám osobnú stránku môjho blogu, tak tam a tiež v skupinách na FB, ktoré sú určené blogerkám. Sem- tam komentujem aj nejaký blog

7. ako si "zháňaš" pravidelných čitateľov?
Robím súťaže a to je asi všetko. Nezháňam si čitateľov za účelom vzájomného sledovania a podobne. Musím sa priznať, že mi ide na nervy, keď vidím, že chce nejaká blogerka vzájomné sledovanie. Pravidelných čitateľov musí váš blog zaujať. Tých ľudí má váš blog baviť

sobota, 8. augusta 2015

Recenzia: Jamie McGuireová - Ranč na Červenom vrchu

Môže prežiť láska, keď svet speje ku koncu?


Autorka: Jamie McGuireová
Vydavateľstvo: Fortuna Libri 
Počet strán: 328 strán
Séria: kniha nepatrí do žiadnej série

Anotácia:  Pre Scarlet, ktorá sama vychováva dve malé dcérky, je každý deň boj. Nathan má manželku, ale nespomína si, aké to je byť zaľúbený. Domov chodí len kvôli svojej dcérke Zoe.
Mirandinou najväčšou starosťou je, či sa do jej malého volkswagena zmestí jej sestra Ashley a ich priatelia, pretože si chcú pred skúškami cez víkend oddýchnuť na vidieku.
Keď sa začnú objavovať správy o prepuknutí nákazlivej a smrteľnej choroby, títo obyčajní ľuďia čelia neobyčajným okolnostiam a odrazu sa ich osudy prepoja. Len čo pochopia, že epidémiu nepredbehnú, zúfalá Scarlet, Nathan a Miranda vyhľadajú úkryt na osamotenom ranči na Červenom vrchu. Emócie sú čoraz silnejšie, lebo všetci sa musia vyrovnať s novými aj so starými vzťahmi zoči-voči desivému nepriateľovi, ktorý si už nepamätá, aké to je byť človekom.
Láska si aj v čase výborne vykreslenej apokalypsy nájde spôsob, ako prežiť. No čo sa udeje, keď ten, za ktorého by ste položili život, sa stane tým, ktorý by vás mohol zničiť?

Obálka: Úprimne, vedeli ste že takáto kniha existuje? Pravda, ani ja nie. Náhodou mi padla do oka v regáli medzi novinkami v mestskej knižnici. Má najkrajšiu obálku, akú som videla. Platilo to v tem moment a platí to aj teraz, keď mi prečítaná kniha leží na posteli. Tá obálka, ma presvedčila, aby som si túto 328 stranovú knihu z knižnice požičala, aj keď som mala v kabelke už ďalšie dve.

V ten deň som mala rôzne vybavovačky v meste, ktoré sa vďaka môjmu nešťastnému naplánovaniu trošku skomplikovali. Medzi akciou číslo jedna a akciou číslo dva mi ostali dve hodiny voľna a mne sa nechcelo vracať sa zbytočne domov. Zamierila som teda do obchodného centra na Dunaji. V obchode som si kúpila minerálku, misu ovocia a vyšla som na horné poschodie, kde som si sadla do kresla s výhľadom na rieku.

Za dve hodiny som zvládla prečítať niečo menej ako 100 strán. Kniha je písaná veľmi pútavo a zároveň jednoducho. Nestalo sa mi že by som sa nepríjemne zasekla uprostred vety. Veľmi ma potešil aj fakt, že je príbeh písaný z pohľadu viacerých postáv s rôznymi osudmi.